Okres
Kysucké Nové Mesto
  • Dejiny mesta
  • Sakrálne pamiatky
  • Sakrálne pamiatky
        okolitých obcí
  • Okres Čadca
  • Dejiny mesta
  • Sakrálne pamiatky
  • Sakrálne pamiatky
        okolitých obcí
  •      Na úvod
    Dejiny mesta Čadca

    Okresné mesto Čadca leží na severozápadnom okraji Slovenska, v tesnom susedstve s Českom a v blízkosti Poľska, v Kysuckom podolí na sútoku Kysuce a jej ľavostranného prítoku Čierňanky. Od svojich počiatkov má charakter prihraničného sídla, z čoho vznikali pre prvých osadníkov viaceré problémy. Dlho sa táto pozícia pociťovala ako nevýhodná a až v súčasnej dobe sa ukazuje možnosť pozitívneho využitia tohto postavenia.
    Prvými osadníkmi boli valasi, ktorí obsadzovali vrchovinné kraje Západných Karpát smerom od východu, osídľovanie organizovali stredoveké panstvá sídliace na hradoch Strečno a Budatín. Pri obsadzovaní prihraničného územia dochádzalo často k sporom medzi osadníkmi zo sliezkej a slovenskej strany, pri ktorých sa navzájom zajímali stáda alebo likvidovali koliby. Spory museli riešiť organizátori osídľovania. V zázname o riešení takéhoto sporu z roku 1565 sa uvádza „dorf Tzaczka“, čo je prvá písomná zmienka o Čadci.
    Tento názov vznikol pravdepodobne v súvislosti s vtedajším spôsobom získavania voľných plôch na pasenie oviec. Z lesov, ktoré pokrývajú toto územie, sa voľné polia získavali vytínaním stromov a následne pálením konárov a klčovaním pňov. Pri tomto vypaľovaní (žiarení) vznikalo v úzkych dolinách veľa dymu, mokré drevo čadilo, čo mohlo byť dôvodom na označenie takýchto miest slovným koreňom „čad“. Tento sa tiež vyskytuje aj pri vyznačení susednej obce Oščadnica, miestnej časti Čadečka a na pálenie poukazuje aj názov Horelica a Žarec.
    V roku 1572 sa v urbári Budatínskeho panstva uvádza ako „Wes Czatza“. V ďalších historických prameňoch sa uvádzajú názvy Chatcha, Czacza, Szattza, Chatza, Čatca, Czača. Dnešná transkripcia názvu sa ustálila až po roku 1918.
    Vznik čadčianskej farnosti je spojený s postupným pribúdaním obyvateľov na horných Kysuciach v 17. storočí. Počet obyvateľov novozaloženej obce sa z roku na rok zvyšoval. V písomnosti z roku 1676 sa už spomína prvá rímskokatolícka farnosť a postavený bol aj prvý (drevený) kostol zasvätený sv. Bartolomejovi. Čadca sa stala cirkevným strediskom horných Kysúc. Postupne sa tu usadzovali aj prví remeselníci a obchodníci. Prvým farárom bol Ján Rybányi.
    V ďalšej etape doosídľovania tohto kraja, nazvanej kopaničiarska, vznikali ďalšie obce na sever od Čadce a obsadili sa aj doliny patriace k dnešnému mestu. Vznikom nových dedín okolo Čadce v priebehu 17. storočia aj pod plyvom územných sporov budatínskeho a strečnianskeho panstva sa v tomto období vytvoril veľmi nepravidelný čadčiansky chotár a rozptýleným osídlením. Tým sa vytvoril veľmi pestrý systém osídlenia v dolinách a časom sa po okolitých stráňach vyvinuli aj menšie samostatné osady (pľace), vzdialené aj niekoľko kilometrov od stredu mesta.
    Od počiatkov prechádzala cez mesto krajinská cesta z Uhorska do Sliezka, pri ktorej bola v Čadci zriadená mýtna (colná) stanica. Zachoval sa kompletný mýtny register so sadzbami poplatkov za jednotlivé druhy tovarov. V roku 1735 si postavili obyvatelia murovaný kostol a v roku 1731 sa spomína aj prvá škola, ktorú navštevovali aj žiaci z okolitých obcí.
    V roku 1769 prešla Čadca z Budatínskeho panstva Suňogovcov do vlastníctva Esterházyovcov, ktorí mali sídlo na hrade Strečno. Územné spory medzi Uhorskom a Slovenskom sa vyriešili v roku 1773, keď kráľovná Mária Terézia povýšila obec „Czatza“ na mestečko (oppidum) s právom konať štyri výročné jarmoky. Vtedy mala Čadca už 397 domov a 2616 obyvateľov. O dvadsať rokov sa počet obyvateľov zvýšil na 4114. Čadca bola vtedy najväčším sídlom v Trenčianskej stolici (Žilina mala vtedy len 2432, Kysucké Nové Mesto 2129 a Bytča 2980 obyvateľov).
    Poddanské povinnosti boli v meste zrušené v roku 1848. Boj slovenského národa za slobodu s významne zapísal do histórie mesta v decembri 1848, keď tu sídlila Slovenská národná rada na čele s vodcami povstania Ľudovítom Štúrom a Jozefom Miloslavom Hurbanom. V Čadci vydali aj výzvu k nároku, v ktorej vysvetlili ciele povstania a vyzvali obyvateľov k vstupu do dobrovoľných vojsk. Prihlásilo sa 30 bojovníkov. Mesto sa tak stalo – hoci iba nakrátko – centrom oslobodzovacieho Slovenska. Túto historickú udalosť spomína pamätník na Námestí slobody. V porevolučnom období pôsobil v Čadci stúpenec štúrovského hnutia Janko Kráľ, ktorý tu bol v rokoch 1854-58 súdnym úradníkom.
    Koncom 19. storočia sa začína v meste rozvíjať aj priemyselná výroba, najmä spracovanie dreva. Podnetom k tomu bolo otvorenie Košickobohumínskej železnice v roku 1871, ktorá bola v roku 1885 rozšírená o spojku cez Skalité na poľský Zwardoň. Čadca sa tak stala železničným uzlom medzinárodného významu.Popri spracovaní dreva začala svoju činnosť v roku 1904 aj textilná továreň na výrobu súkna, ktorá zamestnávala 300 robotníkov a cez vojnu až 500 ľudí.
    Po roku 1918 hospodársky význam mesta poklesol. Prvá svetová vojna priniesla obyvateľom mnohé útrapy. V roku 1922 bola zatvorená spomenutá textilná továreň a postupne prestali pracovať aj parné píly. Hospodársku aj sociálnu zaostalosť charakterizovali život v meste počas celého medzivojnového obdobia.
    Druhá svetová vojna a fašistický režim priniesol hrôzy najmä židovskému obyvateľstvu. Z mesta ich bolo 390 odvlečených do koncentračných táborov, odkiaľ sa vrátilo len pár jednotlivcov.
    Najvýznamnejší hospodársky vzostup zažilo mesto v druhej polovici 20. storočia. Hneď po vojne bola obnovená výroba v textilnej továrni Slovena a postupne sa rozrastal aj strojársky podnik Tatra, ktoré ku konci 80. rokov zamestnávali spolu 5000 pracovníkov. Za prácou sa do mesta sťahovali aj ľudia z okolitých obcí. Budovali sa nové byty, školy, obchodná sieť a zdravotné zariadenia. V súčasnosti je Čadca vďaka svojej výhodnej polohe akousi bránou Slovenska.
    Obyvatelia patrili od najstarších čias katolíckemu vierovyznaniu. Evanjelizácia, ktorú presadzovalo budatínske panstvo v 17. storočí, sa v meste neprejavila. Dôvodom mohlo byť to, že v tom čase nemala Čadca ešte samostatnú cirkevnú správu, prostredníctvom ktorej by sa mohla táto dočasná zmena uskutočňovať. Vzrast počtu obyvateľov a tým aj význam sídla sa výrazne prejavil až od 18. storočia, keď sa už po celom Slovensku rozvíjala rekatolizácia. Najstaršie sakrálne pamiatky potvrdzujú, že sa tu v náboženskej oblasti uplatňoval len katolizmus.
    Vznik Čadčianskej farnosti je spojený s postupným pribúdaním obyvateľov na horných Kysuciach v 17. storočí. Dovtedy toto územie z cirkevno-správneho hľadiska spadalo do Žilinského dekanátu. V tomto období vznikali na Kysuciach dve nové farnosti – v roku 1667 v Starej Bystrici a roku 1676 v Čadci.