Okres
Kysucké Nové Mesto
  • Dejiny mesta
  • Sakrálne pamiatky
  • Sakrálne pamiatky
        okolitých obcí
  • Okres Čadca
  • Dejiny mesta
  • Sakrálne pamiatky
  • Sakrálne pamiatky
        okolitých obcí
  •      Na úvod
    Dejiny mesta

    Na území dnešného Kysuckého Nového Mesta sa nachádzala osada Asanka, ktorú okolo roku 150 spomína na jantárovej ceste grécky zemepisec Ptolemaios z egyptskej Alexandrie. Názov sa v nasledujúcich storočiach asi obmieňal. Roku 1254 sa táto osada spomína pod menom Iesesin. V roku 1321 zas Lethesin, v ktorej sa vyberalo mýto na ceste zo Žiliny k Jablunkovskému priesmyku.
    Mesto vzniklo v prirodzenom strede dolných Kysúc, vedľa osady so starším dreveným hradom s murovaným kostolom v Radoli. Hrad vznikol v Radoli, lebo tam bola pre vybudovanie radu k dispozícií prírodou lepšie chránená poloha tesne nad diaľkovou cestou, ktorá mesto obchádzala. Kysucké Nové Mesto ale malo výhodu väčšej výmery kvalitnejšej poľnohospodárskej pôdy a neskoršie sa tamojší hrad spomína v súvise s mestom.
    Aby sa mohla v stredoveku stať osada mestom, museli byť splnené predpoklady hospodárske a právne. Hospodárskymi predpokladmi vzniku mesta charakteru remeselnícko-obchodného bolo osídlenie kraja, komunikačná sieť a centrálne postavenie miestneho významu. V každom prípade nemalo zmysel zakladať mesto v neosídlenom kraji, pretože účel mesta by nemohol byť splnený. Predpoklady vzniku mesta sa vyvíjali časovo dlhšie.
    Z právneho hľadiska novým prvkom tu býval prechod na iný systém právnych noriem a zvyklostí. Vlastník pôdy, ak mu záležalo na tom, aby poddanská obec sa stala prosperujúcou, musel upustiť od zastaralých strohých vzťahov a zaviesť nové zvyklosti, ktoré by zaručovali rozmach. Nové zvyklosti vznikali na základe nemeckého práva, ktoré k nám prinášali nemeckí hostia a ktoré sa u nás zaviedlo.
    Územie, na ktorom malo vzniknúť nové mesto, spĺňalo predpoklady hospodárske i právne. Nadmorská výška Kysuckej vrchoviny plne dovoľovala rozširovať ornú pôdu klčovaním lesných porastov. Vo vyšších polohách vyrúbaním stromov vznikli lúky a stráne vhodné pre vytváranie salašov. Rovina naplavená pozdĺž toku Kysuce bola oráčina a po zabezpečení haťami sa získal pôdny fond. Blízkosť Žiliny, odkiaľ viedli cesty na Liptov, Považie a Moravu, dávala predpoklad obchodného ruchu.
    Kysucké Nové Mesto, centrum dolných Kysúc patrilo v roku 1244 k majetku Kysuca, ktorý dostali Bohumírovci. Prvý krát je písomne doložené v darovacej listine Bela IV. z roku 1244 pod názvom Jesesin.
    Táto donačná listina je vlastne aj prvá písomná zmienka o Kysuciach. Zem, zvanú Kysuce, popri iných majetkoch daroval, ako z listiny vyplýva, v roku 1244 uhorský panovník Belo IV. Bohumírovi. Obdarovaný bol krajinský hodnostár. V rokoch 1241 až 1244 bol županom Trenčianskej stolice, do ktorej patrili aj terajšie Kysuce. Bola to vďaka kráľa za Bohumírove služby pre neho i jeho predchodcu Ondreja II., preukázané na rozličných vojenských výpravách, najmä za tatárskeho vpádu.
    Osada bola založená podľa žilinského práva v roku 1325, kolonizátorom bol škultét Henrich Hornich. Výsadná listina povoľovala obyvateľom vydržiavať trhy, ďalej išlo o právo míľové, remesiel, súdnictva a oslobodenia od mýta.
    V čase panovania uhorského kráľa Karola Róberta z francúzskeho rodu Anjuovcov a na jeho príkaz vydal župan Alexander, krajinský sudca a kastelán na Bystrickom hrade a ďalších hradoch na Považí, zakladajúcu listinu, ňou povyšuje osadu, ktorú založil z kráľovského poverenia na mieste Lethyzyn na Kysucké Nové Mesto (Congesbergh) a udeľuje richtárovi Hornichovi a obyvateľom nemecké právo, aké užívajú mešťania v Žiline. To znamená charakter mesta a týždenný trh. Na listine sú podpísaný svedkovia a je tam pečať.
    Po získaní mestských výsad sa rozvíjali drobné remeslá, ako kožušníctvo, súkenníctvo, obuvníctvo a trhy, na ktorých obyvateľstvo okolitých dedín speňažovalo svoje výrobky. Remeselníci mali čulé styky nielen so Žilinou a jej okolím, ale aj Trenčínom.
    Mesto nadobudlo mestské privilégia roku 1358. Roku 1354 dostáva právo vyberať mýto. Patrilo budatínskemu panstvu. Mesto bolo v rokoch 1429-1431 v rukách husitských vojsk. O vplyve husitov svedčí najstaršia zachovaná listina, písaná národným jazykom, z roku 1479. Roku 1658 malo mesto 35 mešťanov a 30 želiarov. Právo výročných trhov a jarmočné právo dostáva roku 1666.
    V 17. storočí malo mesto „nižšiu strednú školu“, ktorú založili Sunyoghovci. Mesto malo tri mlyny, z toho jeden školský, pivovar aj pílu. Život mesta sa sústreďoval okolo námestia, kde sa kde sa konali každý týždeň trhy. Na námestí stál pranier a tu boku aj studne. Okrem radnice bola dôležitá budova mýta a kostola. Mestské brány sa na noc zatvárali tak uzatvárali prístupové cesty do mesta. Pri bránach stáli vyhne. V južnej časti bol brezový háj, ktorý tvoril mestu čiastočnú ochranu.
    Veľká pohroma postihla mesto roku 1591, keď prvýkrát vyhorelo. Aj počas stavovských nepokojov v roku 1685 - 1692 mesto značne trpelo. Podľa urbára z roku 1658 bolo v Kysuckom Novom Meste 35 meštianských a 30 hofierskych hospodárstiev. Pevný príjem budatínskeho panstva z mesta bol ročne 600 zlatých a v prípade vojny 700 zlatých. Kysucké Nové Mesto malo charakter poddanského mestečka. V roku 1672 sa rada mesta skladala z richtára, prísažného a 10 senátorov. Na čele úradu bol mestský notár. V 17. storočí bolo mesto väčšinou protestantské. Existovala tu i mestská latinská škola. V tomto období tu existovalo 7 cechov.
    Na začiatku 19. storočia patrilo Kysucké Mové Mesto medzi najväčšie remeselnícke strediská na Považí. Bolo tu 20 odborov remeselnej výroby s 239 majstrami. V druhej polovici 19. storočia hospodársky význam mesta klesá. Od 6. do 11. 12. 1848 mesto obsadili hurbanovské vojská. Za pomoc hurbanovcom bolo 7 občanov mesta obesených.
    Málo úrodná pôda a malý dopyt po remeselníckych výrobkoch zapríčinili hospodársky úpadok aj na Kysuciach. Zo situácie vedelo ťažiť len zopár jednotlivcov, ktorí obchodovali najmä v vínom, mäsom, kožou a podobne. Veľká pohroma postihla mesto 16. augusta 1904, keď ľahli popolom takmer všetky domy. Mesto opúšťajú mnohí obyvatelia a hľadajú zdroj obživy v blízkej Žiline i za hranicami. Bývalé obchodno-remeselné stredisko stráca na význame. Parná píla, žilinská súkenka a železnica zamestnala len malé percento obyvateľov.
    Poľnohospodárska činnosť nedokázala uživiť ľudí a preto hľadali doplnkové zamestnania, akými boli remeslá, živnosti, ale i sezónne práce, ba aj pltníctvo, podomový obchod a pravdaže i drotárstvo.
    Kysučania sa v priebehu I. svetovej vojny upisovali na vojnové pôžičky. No, keď vojna skončila prehrou a hospodárskym krachom, o veľa prišli. Ani po vzniku ČSR sa hospodárska situácia k lepšiemu nezmenila. V roku 1921 – 23 sa zastavila prevádzka v Žilinskej Súkenke, kde pracovalo viac ľudí z mesta i okolia.
    Svetová hospodárska kríza v rokoch 1929 až 1933 zvýšila biedu v meste. Chýbali potraviny, šatstvo, obuv i peniaze. V Kysuckom Novom Meste pripadlo v r. 1930 na 1000 úmrtí 408 dojčat. Takmer 90% z nich zomrelo na základe nedostatočnej a zlej výživy. Veľká nezamestnanosť bola v Kysuckonovomestskom okrese v rokoch 1934. v júli narátali 892 nazamestnaných. Najviac bolo postihnuté Kysucké Nové Mesto (100 nezamestnaných).
    Po štátoprávnych a územných zmenách v roku 1938 do okresu Kysucké Nové Mesto patrilo 27 obcí a so obvodu Okresného súdu v Čadci 12 obcí. Počas druhej svetovej vojny bol v meste zriadený 26. 9. 1941 pracovný tábor pre Židov. Židia boli odvlečení za Slovenského štátu do vyhladzovacích táborov a nie je známe, že by sa do mesta niektorý z nich vrátil. Kysucké nové mesto bolo oslobodené 30. apríla 1945 Červenou armádou. Mesto bolo bez vážnejších škôd.
    Prudký rozvoj mesta nastáva až po druhej svetovej vojne. Od roku 1950, keď tu bol vybudovaný Závod valivých ložísk, Drevina (ktorá vyrába zrubové chatky), výrobňa obuvi, odevov a podobne.
    V roku 1983 sa postavil most cez rieku Kysuca Povina – Kysucké Nové Mesto. V 3. 3. 1991 malo mesto 1697 domov so 17 124 obyvateľmi.